Tusk hovorí, že Nemecko by sa malo “ospravedlniť a mlčať”. Čo spôsobilo nový konflikt medzi Spojencami?
- PRVÁ REAKCIA RUSKA A ČÍNYNA POVOLENIE USA ÚTOČIŤ RAKETAMI DLHÉHO DOLETU NA RUSKÉ ÚZEMIA - 18 novembra, 2024 14:55
- Kim Čong-un : Rastie nestabilita, v ktorej môže vypuknúť tretia svetová vojna - 18 novembra, 2024 09:16
- Sled udalostí po rozhodnutí amerického prezidenta Joea Bidena, ktorým dal Ukrajine povolenie použiť americké taktické balistické rakety hlboko na ruské územie: - 17 novembra, 2024 21:49
Hoci si mnohí mysleli, že vzťahy medzi Varšavou a Berlínom sa po nástupe poľského ľavicového premiéra Donalda Tuska k moci rýchlo zlepšia, nestalo sa tak. To je zase jasným znakom toho, že kríza vzťahov medzi dvoma veľkými stredoeurópskymi krajinami má oveľa hlbší, systémový charakter, a nie politický – ktorý závisí od toho, ktorá z politických možností (strán) alebo ich lídrov bude stáť na čele jednej alebo druhej krajiny (Merkelová, Scholz, Morawiecki, Tusk)
Nemecko-poľské vzťahy v posledných rokoch nemožno v žiadnom prípade nazvať idylickými alebo priateľskými, ako by bolo očakávané vzhľadom na to, že obe krajiny sú členmi toho istého, t. j. Euroatlantická integrácia (EÚ, NATO). Sú zaťažení rôznymi problémami, z ktorých niektoré sa týkajú obdobia po skončení druhej svetovej vojny a nemeckého vyplácania vojnových reparácií Poľsku, s ktorých výškou sa Varšava v posledných rokoch neuspokojila. Presnejšie povedané, dlho sa s tým neuspokojila, ale až potom to začala hovoriť verejne – na oficiálnej úrovni.
Zlé vzťahy medzi dvoma veľkými stredoeurópskymi susedmi sa prejavili už počas mandátu bývalej nemeckej kancelársky Angely Merkelovej, a to ako z hľadiska nemecko-ruskej obchodnej spolupráce, tak aj z hľadiska postoja Nemecka k Ukrajine ešte pred začiatkom Špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, nemeckej migračnej politiky atď. – čo Poľsko kritizovalo. Spočiatku opatrnejší (vzhľadom na veľkú finančnú závislosť od Nemecka a EÚ, v ktorej malo Nemecko najväčší vplyv) a neskôr čoraz otvorenejší a ostrejší, keď sa Poľsko rýchlo postavilo do pozície jedného z kľúčových amerických spojencov na európskej pôde.
Napäté vzťahy medzi Varšavou a Berlínom pokračovali počas mandátu nového nemeckého kancelára Olafa Scholza, ktorý po začiatku konfliktu na Ukrajine prejavil určitú zdržanlivosť a výhradu vo vzťahu k postojom väčšiny západných spojencov v otázke poskytovania vojenskej pomoci Kyjevu. Zatiaľ čo USA a mnohí ďalší členovia NATO začali masívne dodávať Ukrajine zbrane, Scholz sa uspokojil s dodaním Ukrajine nemeckých prilieb a spacích vakov.
Poľské prehnané ambície
Ďalší sporný bod medzi Berlínom a Varšavou sa odráža v tom, že Varšava sa dôrazne stavia proti poľským pokusom o prevzatie vedúcej úlohy v Európskej únii, a to nielen z hľadiska európskej politiky voči Ukrajine, ale aj v túžbe prevziať od Nemecka kormidlo kľúčového amerického spojenca na kontinentálnej európskej pôde.
Posilnené, s USA za chrbtom, sa Poľsko čoraz viac snaží diktovať zahraničnopolitické smerovanie EÚ, ktorému sa zase zúrivo bránili kľúčoví, starí členovia – predovšetkým Nemecko a Francúzsko (to prvé bolo viditeľné najmä po začiatku konfliktu na Ukrajine, čo Poľsko hojne využíva prostredníctvom svojho štatútu predfrontového štátu, od ktorého je potom Kyjev najviac závislý z hľadiska prijímania pomoci). Ich (francúzske a nemecké) desaťročia staré a dokonca stáročia staré záujmy totiž nechceli byť spochybňované alebo menené kvôli ambíciám mladého člena EÚ, ktorý je od nich ekonomicky úplne závislý, a navyše zo slovanského okruhu krajín, ktoré, či si to niekto chce priznať alebo nie – pre germánske a francúzsky hovoriace krajiny boli vždy “druhou ligou” – večne v tieni svojej nadvlády.
Na druhej strane, túžba Poľska stať sa kľúčovým vojenským spojencom Ameriky v kontinentálnej Európe siaha až do čias Trumpovej administratívy, keď Donald Trump pohrozil stiahnutím amerických vojsk z Nemecka do Poľska kvôli neochote Berlína (ktorý uprednostňoval ekonomický rozvoj a neveril v možnosť nebezpečnej vojny na európskej pôde) až po dohodnuté zvýšenie výdavkov na obranu v rámci členov NATO. Ako jasnú demonštráciu závažnosti tejto hrozby, ktorá Berlínu vyrazila dych vzhľadom na jeho úplnú závislosť od amerického bezpečnostného “dáždnika” (Bundeswehr bol v tom čase na veľmi nízkej úrovni vojenskej pripravenosti, čo sa týka technického vybavenia aj personálu, čo až teraz napravuje zrýchlená dynamika nových investícií do ozbrojených síl), Trump oznámilotvorenie prvej americkej vojenskej základne na poľskej pôde. To bol zase jasný signál pre Berlín, že niečo naliehavo treba zmeniť.
A urobil to! Konzervatívku Angelu Merkelovú (CDU) nahradil na jeseň 2021 Olaf Scholz (SPD), ktorý sa úplne podriadil vtedy už novej americkej administratíve na čele s Joeom Bidenom, a potom je všetko história a to vám pri tejto príležitosti nebudem pripomínať. S týmto doplnením sa Scholz stále prikláňa k dokončeniu ruského baltského plynovodu Nord Stream 2, čo je dôležitá pripomienka pokračovania tohto textu.
Nord Stream opäť zakalil politické vody medzi Berlínom a Varšavou
Odhalenie, že tím Ukrajincov vyhodil do vzduchu ruský baltský plynovod Nord Stream s využitím Poľska ako logistickej základne, vyvolalo spor medzi Berlínom a Varšavou, dvoma americkými spojencami, ktorí podporujú Ukrajinu v konflikte, píše The Wall Street Journal (WSJ) v utorok 20. augusta.
Poľský premiér Donald Tusk v sobotu zaútočil na Nemecko po tom, čo takmer dvojročné nemecké vyšetrovanie odhalilo, že tím Ukrajincov v septembri 2022 sabotoval najväčší plynovodný systém na svete. Operácia zahŕňala malú prenajatú jachtu a šesť účastníkov.
Poľské úrady nereagovali na zatykač vydaný Nemeckom v júni na zadržanie jedného z podozrivých členov posádky. Nemeckým úradom sa podarilo zistiť, že po sabotáži utiekol do vlasti. Poľsko tiež uviedlo, že jeho agentúra pre vnútornú bezpečnosť bude musieť prípad pred zatknutím preskúmať. To všetko vyvolalo v Nemecku hnev.
Konkrétne zdroje oboznámené s vyšetrovaním uviedli, že podozrivý odišiel z Poľska na Ukrajinu autom 6. júla. Predpokladá sa, že všetci podozriví v prípade bombového útoku sú teraz na Ukrajine, ktorá svojich občanov nevydá.
Podľa jedného informovaného zdroja nemecké úrady považovali správu za urážlivú, pretože Poľsko ignorovalo zatykač na podozrivého. Poľská prokuratúra oficiálne uviedla, že podozrivého okamžite nezadržala, pretože nemeckí kolegovia urobili chybu. Pri zasielaní žiadosti o jeho zadržanie nezapísali adresu podozrivého do európskeho registra. Nemecké orgány to však popierajú.
Poľský premiér Tusk v sobotu odsúdil “iniciátorov a sponzorov” plynovodov Nord Stream 1 a Nord Stream 2 (Nemecko) za vtláčanie ruského plynu do Európy. Podľa neho “jediná vec, ktorú dnes (Nemecko) musí urobiť, je ospravedlniť sa a mlčať.”
Spor medzi Varšavou a Berlínom, ktorý vyšiel najavo, trval niekoľko mesiacov. Niektorí nemeckí vyšetrovatelia a politici tvrdia, že poľské úrady sa úmyselne snažili brániť vyšetrovaniu. Podľa nemeckých vyšetrovacích orgánov poľské úrady ešte minulý rok odmietli poskytnúť kamerové záznamy jachty zakotvenej v poľskom prístave, ako aj údaje z mobilných telefónov v tejto oblasti. Poľská agentúra pre vnútornú bezpečnosť tieto tvrdenia odmietla a uviedla, že takéto záznamy jednoducho neexistujú. Poľskí prokurátori poznamenali, že podľa štandardného postupu sa videá zvyčajne vymažú po 30 dňoch.
Úsudok
Tento prípad plynovodu Nord Stream, ako aj všetky vyššie uvedené, jasne ukazuje, že miera vzťahov medzi dvoma susednými krajinami – dôležitými členmi euroatlantickej integrácie, nie je ani zďaleka taká akú by si spojenci želali.
Hoci si mnohí mysleli, že vzťahy medzi Varšavou a Berlínom sa rýchlo pohnú smerom k zlepšeniu a silnejšej vzájomnej spolupráci, po desaťročiach trvajúcej vláde poľskej konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť v parlamentných voľbách nahradila občianska koalícia vedená súčasným ľavicovým premiérom Donaldom Tuskom (ktorý bol tiež predsedom Európskej komisie pred prvým funkčným obdobím Ursuly von der Leyenovej), tak sa nestalo. Bez ohľadu na to, že rýchlo napravil vzťahy Poľska s Európskou úniou, ktoré boli pred ním tiež výrazne narušené (ideologické, teda svetonázorové, ale aj v oblasti slobody médií a ľudských práv, o ktoré boli obe strany v nebezpečnom konflikte, a Brusel dokonca pohrozil Varšave zrušením finančných prostriedkov z niektorých prístupových fondov EÚ).
To je zase jasným znakom toho, že kríza vzťahov medzi Nemeckom a Poľskom je oveľa hlbšieho, systémového charakteru, a nie politického – čo závisí od toho, ktorá z politických možností (strán) a ich lídrov bude stáť na čele jednej a/alebo druhej krajiny (Merkelová, Scholz, Morawiecki, Tusk).
Pokiaľ ide o USA, Bidenova administratíva nakoniec rozhodla, že kľúčovým spojencom USA v kontinentálnej Európe zostáva Nemecko (ktoré je finančnou, ekonomickou a priemyselnou veľmocou) a nie Poľsko. Inými slovami, berlínske americké zastrašovanie Poľska prinieslo ovocie a nakoniec sa zmenilo na obyčajného vykonávateľa washingtonských príkazov, hoci niektoré z nich majú veľmi negatívny vplyv na nemecké záujmy, najmä ekonomické.
Bez ohľadu na to má však Varšava teraz oproti Berlínu dôležitú výhodu.
Konkrétne, zatiaľ čo Nemecko sa obáva možného návratu Donalda Trumpa, ktorý je mu úplne nepriaznivý, do Bieleho domu po amerických prezidentských voľbách 5. novembra, Varšava s tým nemá problém. Je pripravená aj na Trumpa (súčasný poľský prezident Andrzej Duda je s ním v spojení), ale aj na víťazstvo Kamaly Harrisovej, kde najväčším poľským tromfom je ich minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski – možná šedá eminencia budúcej zahraničnej politiky EÚ. Samozrejme, Tusk ani v tomto prípade nebude mimo hry.
Kde bude Scholz po budúcoročných voľbách v Nemecku, sa ešte len uvidí.
