PhDR. Ján Papuga, PhD (autorský názor): Fico po tom, čo zažil, môže povedať čokoľvek a nemá dôvod meniť rétoriku

Nasledujúci text je autorský názor PhDR. Ján Papuga, PhD

Keď ľudia s niečím nesúhlasia, hádajú sa, sú vulgárni, zlostní, nervózni, vstupujú do rôznych konfliktov, časť z nich aj fyzicky zaútočí. Bolo to tak, je to tak, bude to tak. Zväčša sa však realizujú (našťastie) verbálne, najmä keď dnes máme nekonečné možnosti na verejnú prezentáciu svojich názorov. Isto, mnohí ľudia presiahnu hranicu tolerancie, ba hranicu zákona a povedia alebo napíšu niečo, za čo môžu čeliť, úplne oprávnene, následkom. Je však málo ľudí, ktorí sa uchýlia k zdraviu ohrozujúcemu útoku na odporcu alebo dokonca k jeho zabitiu. Iba človek s rôzne narušenou psychikou dokáže ohroziť život iného človeka. Buď ma v sebe vštepenú vôľu vraždiť alebo je psychicky manipulovaný (ovplyvnený) tak, aby bez problémov ublížil inému. Obávam sa však, že takýmto javom nedokážeme predísť, pretože nastavenie človeka drasticky ubližovať môže zapríčiniť akýkoľvek podnet (spomeňte si na atentát na pápeža): od hádky s blízkym človekom po depresiu z globálnych problémov ľudstva. Takéto nastavenie človeka môže podnietiť, motivovať alebo vystupňovať aj propagácia nenávisti v médiách, ale aj v bežných kolektívoch a spoločenstvách. Treba však odlišovať to, čo je nenávisť, a to, čo je zotrvávanie na názore, ktorému veríme, ktorý prezentujeme aj za cenu expresívnych vyjadrení. Takéto vyjadrovanie máme v sebe už od obdobia detstva a upevňuje sa v nás každodennými situáciami v živote. Nepríjemná komunikácia sa nedá oddeliť ani od vypätých stavov, bolesti, nespravodlivosti, klamstva – všetko sú to situácie, v ktorých nevieme komunikovať s chladnou hlavou, čo je asi ľudské. Ale iba veľmi malá vzorka ľudstva (hoci zväčšujúca sa) začne vraždiť či devastačne ubližovať človeku.

S politikou sa isto spája aj nenávisť, keďže ide o mocnú oblasť, s ktorou súvisí celý náš život. Aktívni občania sa k politike rôznym spôsobom vyjadrujú tak, aby pomohli vládnuť moci, ktorá reprezentuje ich hodnoty, a je jasné, že sa na tom pohádajú. Popravde som sa však nestretol, že by súčasní slovenskí politici priamo nabádali na nenávisť v zmysle konania násilia na názorových odporcoch. Isto, expresívne vyjadrenia, ba neštandardné činy v politike sledujeme, lebo to akosi patrí k politickému marketingu. Na celom svete. Je naivné  myslieť si, že sa to dá zastaviť. No prejavom nenávisti nie je nesúhlas s protinázorom, nech by bol akokoľvek expresívny. Ale ak som raz zameraný na isté hodnoty, budem sa snažiť za ne bojovať. Keď som raz liberál, tak nebudem konzervatívec. A na to má právo aj politik. Bojovať za svoje presvedčenie. Ak jeho prejav bude nevýrazný, nezaujme a nepresadí zmeny alebo kompromisy.

Takéto protipóly sa budú neustále biť a prebíjať sa k moci, keďže sme heterogénna spoločnosť. A občania budú na to reagovať. Žiaľ, niekedy aj tragicky a nemyslím teraz len formou atentátu. No oveľa väčšia časť ľudí bude našťastie len diskutovať, klebetiť, kritizovať, silno vyjadrovať nesúhlas, písať statusy a pod., využívajúc pritom rôzne odtiene jazyka. Tomuto javu by možno vedela zabrániť len diktatúra alebo zákony porušujúce slobodu vyjadrovania. A to asi nechceme. Môžeme sa len mierniť vo vyjadrovaní, aby sme nedehonestovali ľudskú dôstojnosť. Sporme sa len o tému. Neubližujme fyzicky, neporušujme zákony a etiku.   

Ale máme tu aj priame vyjadrovanie nenávisti, ba, povedzme to miernejšie, javy  podprahovo motivujúce k násiliu. Realizujú ich médiá v tom najširšom zmysle slova. Či už formou extrémistických komentárov neraz evokujúcich seriózne spravodajstvo, alebo rôznymi mediálnymi produktmi, ktoré sa denne vysielajú (filmy, seriály, klipy). Neraz v nich badať podsúvanie negatívnych foriem správania, ba spôsobov riešenia sporov fyzickým ubližovaním. A to sa vôbec nerieši, hoci ide o priame podnecovanie, rozhodne nebezpečnejšie ako verbálne prejavy politického boja. Denne sa takéto programy vysielajú, sú masovo sledované a netreba hádam podrobne rozvíjať, čo to robí so psychikou, stereotypmi či vývinom našich detí, ale aj dospelých ľudí. A to som nespomenul svet internetu, hudby či počítačových hier. Ale sloboda slova médií je asi viac ako budovanie zla v našich psychikách.

Ficov atentátnik je tiež mediálny produkt. V známom zverejnenom videu parafrázoval vyjadrenia opozičných politikov, ktoré sa hypnoticky opakovali v médiách. Isto, citovať vplyvné subjekty je typické pre mnohých občanov. Bez toho, aby sme sa nad tým zamysleli. Tu zlyháva aj školská politika, keďže aj mladí ľudia berú médiá ako neomylný zdroj informácií. No to, že tento zločinec vraždil, súvisí aj s jeho psychikou, ktorá sa kalibrovala formou opozično-mediálneho diskurzu, ktorý ho formoval povrchnými frázami o nelegitímnom konaní súčasnej vlády. Nie každý z nás by vraždil, ale každého z nás môže takáto jednostranná propaganda rôznym spôsobom zasiahnuť. Je to presne tak, ako by ste denne počúvali, že ste neschopný, až by ste tomu uverili. Tak funguje propaganda ústami médií, politikov a iných subjektov, ktoré chcú v ľuďoch vyvolať nejakú reakciu. Možno sa nepočítalo, že sa stane atentát, hoci sa to dalo predpovedať. Isté však bolo, že zámerom takéhoto konania je vzbudzovať silnú protivládnu nenávisť, ktorá môže spôsobiť čokoľvek zlé. Keď už nemôžu vyzývať k násiliu priamo…

Robert Fico bol obeťou psychiky zločinca a mediálno-opozičného dráždenia. V mediálnom svete sa nám snažia vsugerovať, že atentátnik útočil kvôli Ficovmu expresívnemu vyjadrovaniu, kvôli jeho kritike médií (oprávnenej, no to je iná téma), kvôli jeho boju proti liberálno-progresívnej ideológii, kvôli jeho odhaľovaniu fungovania moci prostredníctvom rôznych mimovládok (= šírenie nenávisti) a pod. Nie, nie, podľa prvotných vyjadrení zločinca mu stačilo na zásah plnenie programu demokraticky zvolenej vlády. Takže Fico nemá jediný dôvod zmeniť svoju rétoriku. Mohol by zmeniť výkon moci vlády, ale to by bolo popretie demokracie, vôle väčšiny a prejav strachu z toho, že sa nájde ďalší atentátnik. A to by sme boli potom v bludnom kruhu. Každá vláda by musela brať do úvahy strach z atentátnikov a realizovala by iba kozmetický volebný program, čo by sa zase občanom nepáčilo.

Niet pochýb, že Fico má neraz tvrdý jazyk, lebo tiež ním rieši svoje nepochopenie, ako sa tu spochybňujú bežné a objektívne veci („lebo Fico“). Opozícia a s nimi spriahnuté médiá neuznajú mnohé úspechy tejto vlády a doslova klamú. Potom nemá Fico dôvod s takými médiami komunikovať v rukavičkách. Sami ľudia takéto médiá prestávajú sledovať. V tomto je Fico realistický, svoje verbálne prejavy necenzuruje, a preto sa s ním mnohí ľudia stotožňujú, používa rovnaký ľudový jazyk, aby posilnil svoje tvrdenia, čím by mohol motivovať k pozitívnej zmene (myslím, že malinká časť médií sa poučila a splnilo to účel). Rozumný človek nepochopí Ficovu komunikáciu ako návod na zločinnosť, ale ako návod na zmenu. A tých pár psychicky labilných či poškodených občanov to tak vnímať môže, no voči nim stopercentnú hrádzu postaviť nevieme. Ak má niekto pohnútky konať zločin, ťažko tomu zabrániť. Celá generácia občanov by musela chodiť pravidelne k psychiatrovi.

Aj z uvedených dôvodov opakujem, že Fico po tom, čo zažil, môže povedať čokoľvek a nemá dôvod meniť rétoriku. Nabádanie na zločinnú nenávisť v jeho rečiach nevidím, ba naopak, vnímam ho ako človeka, čo chce pre Slovensko pokoj. No nemôžeme očakávať, že bude mlčať, keď si silná opozično-mediálna úderka doslova vymýšľa interpretácie o súčasnej vláde, systematicky klame a dňom za dňom narúša základy demokracie.

Premiér okrem iného vo svojom prvom verejnom prejave po atentáte spomenul, že progresivizmus a liberalizmus sú rakovinou, na čo hneď reagovali „trafené husi“. Tu by som ho mierne skritizoval, že nepoužíva presné názvy na to, čo na Slovensku reprezentujú PS, SAS, OĽaNO či iné pomýlené opozičné strany. V ich konaní ide o pseodoprogresivizmus a pseudoliberalizmus. Lebo liberalizmus a progresivizmus sú smery, ktoré každý normálny človek nesie v sebe, pretože ide o hodnoty, ktoré sú v prospech spoločnosti – sloboda a vývoj. Osobne si myslím, že medzi konzervatívcami je viac pravých progresívcov a liberálov ako v opozičných politických či mediálnych subjektoch, ktoré sa marketingovo hlásia k týmto smerom. Vskutku však reprezentujú pseudohodnoty, ktoré sú v rozpore s liberalizmom a progresivizmom. A to je naozaj rakovina celosvetovej spoločnosti, ba obrovské nebezpečenstvo, keby sa ich zvrátená pseudoliberálna či pseudoprogresivistická ideológia dostala k absolútnej moci. V skutočnosti sa totiž za frázami týchto vrstiev skrývajú: totalita a diktát, porušovanie Ústavy a ľudských práv, hlúposť a neúcta k vzdelaniu, perverznosť a zvrátenosť, ničenie národných a rôznych iných hodnôt, amaterizmus, elitárstvo, mrhanie financiami a zdieranie ľudí, zapredanie sa oligarchom a západu, práca pre vyvolenú časť obyvateľstva, propaganda, fanatizmus a deštrukcia. Žiaľ, mnohí občania túto ideológiu vyznávajú, hoci likviduje aj ich samých.

Takže Fico má veľkú pravdu, že tieto hodnoty sú rakovinou, mal však použiť predponu pseudo-. Expresívne zvýraznil, ako sa nebezpečenstvo takejto politiky dostáva do našich  domácností. Nie som si istý, či sa to dá zákonom zastaviť, ale kričať o tom musíme. Že to Fico povedal tak, ako to povedal? To veru nie je nenávisť. Ale pomenovanie pravdy o imitátoroch liberalizmu a progresivizmu ústami reprezentujúcimi mnohé občianske hlasy!