GeoPolitika – Nový turecký úder pre Západ ! Okrem zahraničnej politiky si Ankara vytvára vlastnú cestu aj v rámci NATO
- SLOVÁCI MASOVO PODPISUJÚ. INICIÁTORI OSLOVILI AJ POSLANCOV A EUROPOSLANCOV: PRIDAJÚ SA? - 13 októbra, 2024 14:02
- “BUDE VEĽA ZRANENÝCH”NATO PRIPRAVUJE STRATÉGIU NA VOJNU S RUSKOM.AKÚ ÚLOHU BUDE MAŤ SLOVENSKO - 13 októbra, 2024 13:57
- POZASTAVENIE TRANZITU RUSKÉHO PLYNU CEZ UKRAJINU. AKO TO OVPLYVNÍ SLOVENSKO? - 9 októbra, 2024 20:46
Nezávislá zahraničná politika Turecka pod vedením prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana dlhodobo vyvoláva nespokojnosť v západných politických kruhoch vzhľadom na to, že krajina je členom Aliancie NATO a kedysi stála ” v rade” na prijatie členstva v Európskej únii. Na to posledné čakala desaťročia, čo je podľa Ankary mimoriadne frustrujúce vzhľadom na to, že sa domnieva, že všetky kľúčové kritériá požadované Bruselom už dávno splnila a že v skutočnosti hlavným dôvodom jej neprijatia je skutočnosť, že je to moslimská krajina – a najväčšia z hľadiska počtu obyvateľov – nedávno preskočila Nemecko.
Nezávislé smerovanie zahraničnej politiky Turecka je dôsledkom verejne ohlásenej stratégie Ankary, ktorá chce obnoviť politickú, vojenskú a ekonomickú moc Turecka a premietnuť jeho vplyv nielen v rámci regiónu, do ktorého patrí, ale aj na globálnej úrovni. V tomto zmysle je vhodné pripomenúť turecké rozšírenie projektu „ Turecký svet “, ktorý zahŕňa strategickú spoluprácu so všetkými turkicky hovoriacimi krajinami – od Balkánu a Kaukazu cez Strednú Áziu až po Čínu.
Ankara sa tiež snaží vybudovať strategické partnerské vzťahy so všetkými kľúčovými globálnymi štátmi, medzi ktoré, samozrejme patrí aj Čína a Rusko.
Turecko nepochybne pevne uchopuje svoje geopolitické smerovanie a najdôležitejším jeho prvkom je umiestnenie sa ako centrum jedného z nových globálnych geopolitických pólov. A na tento účel využije všetky mechanizmy, ktoré má k dispozícii: od spolupráce so všetkými a so všetkým, od členstva v aliancii NATO až po spoliehanie sa na svoje komparatívne výhody, ale v prípade potreby aj na vojenskú silu.
Kvôli tomu všetkému je jasné, že Ankara už naozaj nemá záujem o členstvo v EÚ v klasickom (politickom) zmysle, pretože by sa potom musela podobne ako ostatní členovia čoraz viac podriaďovať vôli oficiálneho Bruselu, tzn. , vzdať sa čoraz väčšej časti kľúčových národných politík, ktoré zaručujú nezávislosť štátu).
Ankara sa teraz vo vzťahoch s Európskou úniou zaujíma výlučne o partnerstvo v hospodárskych vzťahoch a obchode, kde sa hľadá strategická spolupráca, zamedzenie dvojitého zdanenia, výmena technológií, kultúrna spolupráca atď.
Bez obáv z omylu teda možno povedať: Turecko tancuje zložité tango so zjednoteným Západom, globálnym Juhom a čoraz prepojenejším globálnym Východom, ktorý pozostáva predovšetkým z Číny a Ruska.
Nové sklamanie z Turecka, ale nie pre každého
Zdá sa však, že pre Západ, predovšetkým Európsku úniu nasleduje nové sklamanie z tureckej politiky – tentoraz defenzívnej.
Turecko udržiava vzťahy s Moskvou a je proti sankciám voči Rusku podporovaným väčšinou partnerov NATO. Turecký minister obrany Güler označil postoj Ankary k ukrajinskému konfliktu za „vyvážený a aktívny… v rámci strategického partnerstva s Ukrajinou a pozitívneho dialógu s Ruskom“.
„Turecko bolo doteraz jedinou krajinou, ktorej sa podarilo spojiť obe bojujúce strany v rozhovoroch na vysokej úrovni,“ povedal turecký minister obrany, zrejme v narážke na rokovania ruskej a ukrajinskej delegácie v Istanbule v apríli 2022.
Otvorene do Kyjeva aj do Moskvy
Turecko dodalo Kyjevu drony a vojnové lode, no pokračovalo aj v nákupe ruskej ropy a plynu. Zohralo aktívnu diplomatickú úlohu, maximalizovalo svoju pozíciu čiernomorského suseda Ruska a Ukrajiny a sprostredkovalo teraz už vypršanú dohodu umožňujúcu prepravu ukrajinského obilia.
„Nedovolíme, aby sa Čierne more zmenilo na strategické bojisko,“ povedal Güler.
Ekonomika je veľký faktor
Rusko zabezpečuje 49 percent energetických potrieb Turecka, najmä prostredníctvom predaja plynu. Je tiež najväčším zdrojom tureckého dovozu, ktorý v roku 2023 predstavuje 45,6 miliardy dolárov.
Počet ruských spoločností v Turecku medzitým vzrástol na 1 363 z iba 177 v roku 2022. Pre mnohých v NATO to vyzerá ako pokus obísť západné sankcie.
Nezávislá zahraničná politika
Ankara si chce zachovať svoju autonómiu aj v blízkovýchodnej politike. “Sme plne odhodlaní vytvoriť 30-40 km hlboký bezpečnostný koridor pozdĺž našich irackých a sýrskych hraníc a úplne vyčistiť región od teroristov,” povedal Güler s odkazom na kurdských militantov.
Napriek treniciam v súvislosti s Ruskom, sankciami a Blízkym východom Sinan Ülgen, vedúci Centra pre štúdie ekonomickej a zahraničnej politiky, tureckého think-tanku, zdôraznil, že „hlavným bezpečnostným opatrením Turecka je členstvo v NATO“.
A Ankara chce zabrániť tomu, aby aliancia pod vedením USA ustúpila akýmkoľvek vojenským iniciatívam pod vedením EÚ – najmä preto, že snaha Turecka vstúpiť do EÚ už dlho stagnuje. Jednou z podmienok Turecka na podporu bývalého holandského premiéra Marka Rutteho ako nového šéfa NATO bolo, že nebude uprednostňovať krajiny EÚ v aliancii.
„Skutočnosť, že spojenci z Európskej únie hľadajú alternatívy mimo bezpečnostného dáždnika NATO, poškodí jednotu a solidaritu aliancie,“ povedal turecký minister obrany Güler.
„Najúčinnejšou bezpečnostnou organizáciou v euroatlantickom regióne je NATO. Hoci chápeme snahy Európy o zvýšenie vlastnej bezpečnosti, myslíme si, že nie je potrebná žiadna iná formácia,“ uzavrel svoj článok Politico slovami tureckého ministra obrany.
Washington to pochopil, že Ankara bude tolerovať ich exhibície ale bude chcieť obmedziť európske túžby, ktoré by smerovali k väčšej obrannej autonómii EÚ. To sa napokon dá vyčítať zo spomínaných posledných slov tureckého ministra obrany v rozhovore pre Politico.
Záver
Zo všetkého uvedeného je evidentné, že Turecko sa vo všetkom (v zahraničnej, obrannej a hospodárskej politike) riadi predovšetkým svojimi národnými záujmami a že starostlivo zvažuje, čo je preň pozitívne a užitočné a čo negatívne a škodlivé.
A zatiaľ čo Turecko pevne trvá na svojich záujmoch a pri ťažkých a nepríjemných rokovaniach s USA na mnohých otázkach, títo ostatní európski členovia sú úplne podriadení vôli Washingtonu a nemajú ani chuť, ani silu presadzovať svoje vlastné iniciatívy, ak nie sú v súlade s tými americkými. Existujú, samozrejme, výnimky ako Maďarsko a/alebo Slovensko, no kľúčoví členovia ako Nemecko, Francúzsko či Taliansko, okrem občasných pokusov vymaniť sa zo spoločných rámcov (ako Emmanuel Macron ohľadom Ukrajiny či európskej strategickej autonómie) sú oddané svojim “pánom”.
To je dôvod, prečo sa aliancia v rámci NATO redukuje na rolu pána a sluhu. Pánom je samozrejme Washington a sluhami sú všetci ostatní, s výnimkou aj Spojeného kráľovstva a Turecka, ktoré si vyhradzujú právo na iný názor a nezávislé kroky. Ale aj tu s jedným dôležitým rozdielom: americko-britské zahraničnopolitické a bezpečnostné záujmy sú takmer totožné alebo veľmi blízke, pričom turecké sa s nimi často pretínajú.
Ankara však veľmi dobre vie, aké dôležité je Turecko pre USA a NATO. Vie, že aj keby neurobila niečo, čo od nej NATO žiada a očakáva v rámci spoločnej politiky, nikdy to nepovedie k takému hnevu Washingtonu, že by sa rozhodol tvrdo potrestať alebo rozbiť vzťahy s Tureckom. Vždy, a najmä teraz, mala alternatívu strategického obranného obratu na Východ – Rusko a Čínu, a to je pre Západ oveľa väčšie zlo ako trpieť turecké šibalstvá, o ktorých sa hovorilo v tejto analýze.
Navyše, podľa jeho štatútu nikto nemôže vylúčiť Turecko z členstva v NATO. To je privilégium každej členskej krajiny, ktorá o tom rozhoduje samostatne. A také niečo pravdepodobne ani Turecku nenapadne, pretože členstvo v aliancii NATO mu zaručuje určitú bezpečnosť vo vzťahu k štátom v jeho nestabilnom prostredí.
Neostáva nič iné, len zablahoželať Turecku a jeho štátnemu vedeniu k úspešnému a odbornému riadeniu štátnej politiky, ktorá je rozhodne výsledkom bohatého diplomatického dedičstva z éry slávnej Osmanskej ríše, ale aj osobnej odvahy a odhodlania. Čokoľvek iné, okrem gratulácií, by bolo čisté politikárčenie, pokrytectvo a žiarlivosť.
