Pokiaľ ide o GeoPolitiku, nič nie je nemožné. Turecko a Sýria sú na ceste k “uzmiereniu.”
- PRVÁ REAKCIA RUSKA A ČÍNYNA POVOLENIE USA ÚTOČIŤ RAKETAMI DLHÉHO DOLETU NA RUSKÉ ÚZEMIA - 18 novembra, 2024 14:55
- Kim Čong-un : Rastie nestabilita, v ktorej môže vypuknúť tretia svetová vojna - 18 novembra, 2024 09:16
- Sled udalostí po rozhodnutí amerického prezidenta Joea Bidena, ktorým dal Ukrajine povolenie použiť americké taktické balistické rakety hlboko na ruské územie: - 17 novembra, 2024 21:49
Geopolitika je zrejme veľmi zvláštna vec. Často sa stáva, že v jej mene sa z vynikajúcich priateľov zo dňa na deň stanú úhlavní nepriatelia a naopak – z úhlavných nepriateľov sa stanú priatelia.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan je však teraz na dobrej ceste k ďalšiemu obohateniu spomínaného „vzorca“ a dokázaniu v praxi, že pokiaľ ide o národné geopolitické záujmy, nič nie je nemožné. Totiž, mohol by sa stať tým, ktorý sa z pravdepodobne najväčšieho osobného priateľa sýrskeho prezidenta Bašára Asada stal jeho úhlavným nepriateľom a potom opäť priateľom. Je to a určite budete súhlasiť, skutočná zručnosť, ale v skutočnosti poukazuje na niekoľko dôležitých prvkov.
Skôr než poviem, o čo konkrétne ide, rada by som poznamenala, že Erdogan už má podobné skúsenosti s takýmito krokmi (s Egyptom a Ruskom, o ktorých viac neskôr v texte), čo je spolu nepochybným znakom toho, že je pripravený presadzovať svoje osobné záujmy podriadené záujmom Turecka a jeho národa.
To nie je charakteristika drvivej väčšiny dnešných politikov modernej doby, ktorí často radi pred verejnosťou predstierajú svoju dôslednosť, tvrdosť, nezmieriteľnosť a nekompromisnosť voči tým, s ktorými sa v čomkoľvek líšia. Radšej sa tvária, že sú skvelí a posilňujú svoje ego, nechcú prijať známe poznanie a pravdu (okrem iného aj tú kresťanskú), že všetci ľudia – bez výnimky – počas života robia chyby a že politika nie je výnimkou. Navyše! Rozdiel je len v tom, aké ponaučenie si človek zo svojich chýb vezme, teda ako ich prijme.
Kvôli svojim sebeckým osobným záujmom mnohí ľudia nechcú akceptovať, že vzájomné odpustenie a medzinárodné zmierenie sú nevyhnutné na to, aby sa svet nakoniec stal oveľa krajším miestom na život, ako je teraz. Skôr budú trvať na nenávisti, aby dokázali, že mali pravdu, keď sa vzťahy s inými (jednotlivcami, štátmi) zhoršili. Zrejme na oplátku. Len zmena je však trvalá, čo potvrdzuje aj táto novinka.
Erdogan chce zmierenie so Sýriou
Turecko chce pod vedením prezidenta Bašára Asada obnoviť diplomatické vzťahy so Sýriou, ktoré boli prerušené krátko po začiatku sýrskej občianskej vojny v roku 2011. Ankara totiž vtedy pevne stála za sýrskou opozíciou, ktorá sa medzičasom z veľkej časti úplne zradikalizovala symbiózou s rôznymi extrémistickými islamistickými hnutiami a dokonca aj s teroristickými organizáciami, ako je slávna Al-Káida. Za niektorými z týchto hnutí otvorene stála aj Ankara, preto vedenie tureckého štátu často obviňovalo Asada z porušovania ľudských práv v krajine (samozrejme, že bolo, ale kde to vlastne nie je?), ale aj z vojnových zločinov, keď občianska vojna medzi oficiálnymi silami sýrskej armády lojálnymi Asadovi a polovojenskými jednotkami rôznych typov a rôznych záujmov, pravidelne prepojených so záujmami rôznych zahraničných sponzorov (od Turecka, cez Saudskú Arábiu a Katar, až po USA, t. j. Západ).
No ako sa zdá, bývalý veľký osobný priateľ Asada, ktorý sa v rozhodujúcej chvíli pre neho a Sýriu, Recep Tayyip Erdogan, „otočil chrbtom“ (niektorí iní by povedali „bodnutý do chrbta“ a bol by pravdepodobne bližšie k pravde), teraz sa domnieva, že nastal čas zabudnúť na všetky „nedorozumenia“ a obnoviť vzťahy medzi oboma susednými krajinami, v mnohých smeroch namierených proti sebe z geografických dôvodov a záujmov.
Obidve krajiny majú výnimočnú geografickú polohu a tým aj geostrategický význam, ktorý výrazne presahuje ich samých seba, preto sa v súlade s tým prelínajú záujmy veľkých svetových mocností a samozrejme, aj regionálne. Turecko patrí medzi tie druhé, ale je od nich dostatočne (medzi)závislé, že musí rešpektovať aj ich národné záujmy, akými sú bohaté monarchie Arabského zálivu, Irán či Egypt – veľký priateľ Sýrie a Asada.
Na druhej strane Sýria je spolu s Libanonom jedinou arabskou krajinou v juhozápadnej Ázii, ktorá má prístup k Stredozemnému moru (do Libanonu sa dá dostať po súši len cez Sýriu).
Mimochodom, Katar je najväčším spojencom Turecka medzi arabskými krajinami Perzského zálivu a je domovom jediného vojenského kontingentu alebo základne tureckej armády v Perzskom zálive, ktorá bola otvorená po výraznom zhoršení vzťahov medzi Saudská Arábiou a Katarom, ktorý podporila Trumpova administratíva v roku 2017. Donald Trump sa totiž chcel odsťahovať z Dauhy, ktorá pre operácie tzv “Arabská jar” bola Obamovou administratívou široko využívaná. Katar bol teda sponzorom mnohých radikálnych organizácií vrátane najznámejšej teroristickej organizácie Islamský štát, ktorá v polovici minulého desaťročia spustošila Irak a Sýriu a rozšírila svoje zločinecké zbrane ďaleko za hranice regiónu. Katar sa po veľkej dopravnej blokáde a sankciách, ktoré voči nemu spustila Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty medzitým „skrútil“ a uvedomil si nebezpečenstvo svojej politiky aj pre vlastnú existenciu. Katar vtedy vlastne zachránilo Turecko, samozrejme spolu s katarským skvapalneným plynom, ktorý je najväčším svetovým exportérom.
Spomínané katarské médiá teda určite dobre poznajú informácie týkajúce sa turecko-sýrskych vzťahov a možného zmierenia.
S Putinom sa zmieril
A nakoniec by som rada pripomenula ďalší prípad Erdoganovho neuveriteľného „plávania v mútnych vodách“ geopolitiky.
Od polovice prvého desaťročia 21. storočia nadviazal vynikajúce (niektorí ich dokonca nazývali priateľské) vzťahy s ruským prezidentom Vladimirom Putinom dávno pred turbulentnými udalosťami v regióne súvisiacimi s „arabskou jarou“. Rusko-turecké vzťahy prekvitali vo všetkých sférach napriek protichodným záujmom v niektorých dôležitých geopolitických témach. Vzorcom tejto spolupráce však bolo pracovať pre vzájomný ekonomický prospech a geopolitiku a riešenie problémov s ňou spojených nechať na neskôr.
Samozrejme, tam to všetko vypuklo s vojnou v Sýrii, presnejšie, keď sa Moskva na pozvanie Bašára Asada začiatkom októbra 2015 rozhodla. poslať svoje vojenské sily do tejto krajiny, čím de facto zachráni Asada pred vojenskou porážkou, ktorá bola takmer na spadnutie. Rôzne radikálne a džihádistické militantné organizácie už organizovali orgie pred hradbami Damasku.
Koncom novembra toho istého roku Turecko zostrelil na oblohe nad Sýriu ruský bombardér SU-24 so svojím F-16 , pričom tvrdilo, že narušilo turecký vzdušný priestor. Udalosť priviedla obe krajiny takmer na pokraj vojny. Nasledovali silné ruské sankcie proti Turecku. Vyvrcholenie problémov pre Erdogana nastalo 15. júla 2016 pokusom o vojenský prevrat v krajine.
Hoci to nebolo nikdy oficiálne potvrdené, v médiách sa často uvádzalo, že to bol práve Putin, kto mu na poslednú chvíľu poskytol spravodajské informácie o čase samotného prevratu a zachránil mu tak život.
Či už to bola pravda alebo nie, veľmi rýchlo došlo k veľkému rusko-tureckému zmiereniu a k blízkej ceste Erdogana s početnou delegáciou tureckých podnikateľov do Moskvy už v auguste toho istého roku. Akoby sa nič nestalo, vzťahy medzi oboma krajinami sa naďalej rozvíjali s predchádzajúcou vzostupnou dynamikou. Národné záujmy oboch jednoducho prekonali všetky rozpory a zostalo to tak dodnes.
Záver
Pokiaľ ide o zmierenie medzi štátmi, je jasné, že medzi politikmi a predstaviteľmi štátov neexistuje osobná láska, ale iba čistý pragmatizmus. Všetky pozitívne a negatívne prvky sú starostlivo zvážené a podľa tých, ktoré v určitom momente prevládajú, sa robia operačné plány a konečné rozhodnutia.
Samozrejme, nikdy nie sú v podstate konečné ani z hľadiska životnosti, bez ohľadu na to, ako sa v určitom časovom bode nepochybne zdajú byť také.
Preto by som sa vôbec nečudovala, keby v určitom bode vzťahu medzi Západom a Ruskom prišiel proces zmierenia, bez ohľadu na to, že ich vzťahy sú teraz na pokraji krachu a vzájomnej vojny.
Veď nie nadarmo múdri ľudia hovoria „tí, ktorí bojujú, sú milovaní“. Vo všetkých týchto vyššie spomenutých prípadoch sa samozrejme milujú záujmy – v prvom rade biznis.
Po normalizačných oznámeniach z Turecka a Sýrie sa teraz všetky oči upierajú na nadchádzajúci summit Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (SCO) v Astane v Kazachstane. Hlavným bodom záujmu, ktorý je naplánovaný na 3. až 4. júla je, či sa uskutoční osobné stretnutie medzi tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom a prezidentom Sýrie Bašárom Asadom.
